Telefónne číslo

051/75 81 544

Ambulancie v Prešove

Jurkovičova 18

Ambulancie v Sabinove

Trieda SNP 516/17

Ambulancie v Prešove

Jurkovičova 18

Ambulancie v Sabinove

Trieda SNP 516/17

Indický zápisník – čriepok druhý (2026)

INDICKÝ ZÁPISNÍK — čriepok druhý
„Päť eur za UNESCO“
Posledný deň v Dillí. V stredu sme z hotela vyrážali o deviatej, v štvrtok až o jednej — a tak sme doobedu trochu oddychovali, na ľahký obed s pár drinkov sme sa tuk-tukom aj s Gabikou a Mariánom odviezli do United Coffee House na Connaught Place a vychutnávali si atmosféru.
United Coffee House funguje od roku 1942. Z čias britskej nadvlády si zachoval lustre, vysoké stropy, Art Deco zrkadlá a čašníkov v koloniálnych uniformách. Je tu draho. Ale platíte za atmosféru a históriu. Tu sedávali poeti, novinári, politici, prvé generácie nezávislej Indie.
A o pár hodín neskôr sedíme v miestnom neokázalom podniku. Neuveriteľne lacno a chutne.
A teraz dôležité: chuť bola v každom z týchto svetov skvelá. Aj za málo peňazí tu viete mať gastronomický raj.
To bol prvý odkaz dňa.
Dva cenníky pre tú istú pamiatku
Vstup do UNESCO pamiatky stojí pre miestneho 40 rupií. Pre nás zahraničných 600. Viac ako desaťnásobne. Človek pri tej tabuľke najprv zatne zuby. Prečo? Veď je to nelogické — za tú istú službu iná cena.
A potom som pochopil, prečo sa mi to páči.
Lebo aj chudobnejšia rodina si môže dovoliť ukázať deťom pamiatku, ktorá patrí im, nie nám. A turista z bohatej Európy, ktorý si dovolil drahú letenku — nuž, päť eur za vstup do nádhernej UNESCO pamiatky predsa nie je drahé.
Dva cenníky. Dva svety. Ale jedlo aj pamiatka majú pre obe strany rovnakú chuť.
U nás v Európe to voláme rovnosť — všetci platia rovnako, bez ohľadu na to, či majú z čoho. Tu to volajú férovosť — každý platí podľa toho, koľko môže. Ľudsky je to bližšie pravde.
Birla House: kde sa skončil najtichší život sveta
Navštívili sme aj Birla House — dnes sa volá Gandhi Smriti. Miesto, kde Mahátma Gándhí strávil posledné dni svojho života. A miesto, kde bol 30. januára 1948 o sedemnástej sedemnásť zastrelený.
Mal sedemdesiatosem rokov. Šiel cez záhradu na večernú modlitbu. Z davu vystúpil chlap menom Náthurám Godse — hinduistický nacionalista, ktorý bol presvedčený, že Gándhí príliš ochraňuje moslimov. Tri guľky. Posledné slová: „Hé Rám.“ Ó, Bože.
Po betónových chodníkoch v záhrade sú odtlačené stopy jeho posledných krokov. Človek po nich kráča pomaly. Stĺp mučeníka stojí presne na mieste, kde padol.
V jeho izbe je všetko zachované tak, ako to vtedy bolo. Pár sandálov. Okuliare. Palica. Modlitebná knižka. Toto bolo všetko, čo potreboval človek, ktorý zhodil najväčšie impérium na svete.
Drobný muž, veľká stopa
Drobný, okuliarnatý muž v jednoduchom bielom oblečení. Bez armády. Bez peňazí. Bez politickej strany.
Pár jeho viet:
„Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.“
„Zem dáva dosť, aby uspokojila potreby každého človeka. Ale nie chamtivosť každého človeka.“
Ľudstvo raz za čas medzi seba vygeneruje človeka, ktorý nám zasvieti na našej púti a ukáže cestu. Aj Slovensku by sa taký zišiel.
A tak rozmýšľam…
A tak rozmýšľam — nebolo to vlastne tak veľmi dávno, čo civilizovaná Európa kolonizovala svet. Nie storočia, len pár desaťročí. Britská India sa skončila v štyridsaťsiedmom. Francúzska Indočína v päťdesiatomštvrtom.
Naši dedovia žili v dobe, keď bola polovica zemegule majetkom druhej polovice.
A predsa — my Európania máme tendenciu moralizovať. Poúčať. Vysvetľovať svetu, ako sa veci majú robiť. Pritom sme po celej Zemi napáchali toľko zla… Vyvážali sme bavlnu, opium, otrokov, a domov sme si privážali pocit nadradenosti, ktorý sme dodnes mnohí neodložili.
Drobný muž s palicou — a ako kontrast si dosaďte dnešných svetových politikov, ktorí si zase chcú niečo od niekoho brať.
Hinduistický chrám, mešita, kostol
Za tých pár dní sme videli hinduistické chrámy, mešity, aj kresťanský kostol. A v každom som mal ten istý pocit — že ide o to isté, len v inom jazyku.
Nikto z nás si nevybral, kde sa narodí. Nikto si nevybral, ku ktorému chrámu mu rodičia ukázali cestu ako prvému. A predsa máme tendenciu si myslieť, že ten náš je ten správny.
V Indii sa to nedá. Moslim sa modlí v jednej ulici, sikh nosí turban v druhej, hinduista zapaľuje kadidlo v tretej, kresťan ide v nedeľu do kostola v štvrtej. A nič sa nedeje. Stretnú sa pri pulte, pri lekárovi.
My ľudia sme si rovní. Sme si oveľa podobnejší, ako si vieme predstaviť. Tu v Indii to nejak viac cítiť. Niečo duchovno-emotívne, čo Európa za posledné storočia stratila.
Odporúčam Indiu ako liek tým odutým nacionalistom a rasistom.
Posledná noc v Lalite
Ležím v mierne preliačenej posteli, počujem Dillí a chystám sa spať. V piatok Kochi. Dnes ešte poslať čriepok Danke na spracovanie.
Dnes som sa naučil tri veci. Že jedlo za 100 aj za 900 rupií môže byť rovnako chutné. Že dva cenníky bývajú spravodlivejšie ako jeden. A že drobný muž s palicou môže poraziť impérium — a že keď my Európania kohosi poúčame, mali by sme si občas spomenúť, ako voňala naša vlastná nedávna minulosť.
Tešíme sa na panchakarmu, more a juh.
— Martin, Indický zápisník, čriepok druhý

Galéria