Tomu, kto čisté srdce nosí,
k radosti veľa netreba.
Ten ľahko vzlietne
z rannej rosy
na chromých krídlach
do neba….
Na Rúfusovu modlitbičku za postihnuté deti si často spomeniem, keď mi do ambulancie zavíta na vyšetrenie postihnuté dieťa. Väčšinou je obraz podobný. Matka tlačiaca pred sebou vozíček so svojím často už veľkým dieťaťom. Mnohokrát sú tieto matky bez partnerov, ktorí sa možno nedokázali zmieriť s postihnutím dieťaťa, často na týchto matkách vidieť finančnú tieseň – lebo náša spoločnosť sa len hrá na sociálnu. Ale skoro stále je z tých matiek cítiť obrovskú sálajúcu energiu lásky. Bez nej by asi nedokázali obetovať svoj pracovný, partnerský a spoločenský život v prospech svojho chorého dieťatka. Predstavujem si, ako si osud vyberá tieto matky? Možno si povie, ty si silná žena plná citu a lásky – ty určite zvládneš starostlivosť aj o choré dieťa. Možno práve to choré dieťa pomôže tej žene v jej duchovnom vývoji a je pre ňu vlastne veľkým požehnaním. Možno sa tým ženám ukázala tá správna cesta, možno bez toho dieťaťa by skĺzli do pasce materiálneho ošiaľu, v ktorom sa najmä západná civilizácia ocitla…
Tieto deti ma mnohému za tie roky naučili. Pokore, radosti aj z drobných vecí a malých pokrokov, ukázujú mi tie pravé hodnoty. Uvedomujem si vtedy viac ako inokedy krehkosť a prchavosť ľudskej existencie. Čudujem sa sám sebe, že ešte pred chvíľkou som mal neprimerane veľké nároky na svoje deti, na seba, na celý svet.
Odkazujem Vám postihnuté deti, ste u mňa vítané. Vynasnažím sa, aby ste dlho na vyšetrenie nečakali, aj pre Vás som zriadil bezbariérovú ambulanciu v Prešove, aj pre vás sa náš personál vzdeláva…
Ľudskú bytosť považujem za komplex viacerých zložiek. Materiálnu – akýsi hardvér a duchovnú – softvér. My lekári sa staráme výhradne o hardvér, a ten môže byť poškodený na rôznych úrovniach. Aj mentálne postihnutý človek je z môjho pohľadu len človek s chybou v hardvéri. Jeho softvér – duša môže byť krásne čistá a možno aj kvalitatívne lepšia ako moja. A takto sa snažím nazerať aj na svojich pacientov. Malé dieťa, mentálne postihnutý pacient, starec… to sú len materiálne nadstavby toho dôležitejšieho a tým je duchovná zložka človeka. Preto sa snažím byť úctivý aj k tomu najmenšiemu dieťatku – veď predsa ku mne do ambulancie s týmto dieťatkom prišla aj duchovná bytosť…
S týmto pohľadom na chorého pacienta je práca lekára s ťažko fyzicky či mentálne postihnutými ľahšia. Vidieť v každom krásnu duchovnú bytosť, ktorá sa prechodne nachádza v chorej materiálnej schránke.
Váš Martin Lešťan