Medicína je zvláštne povolanie. Možno viac ako v iných sférach života, si tí citlivejší jedinci uvedomujú, že stoja niekomu na pleciach. Vysvetlím. Príde ku mne chorý človek so žiadosťou o pomoc. Ja ho vyšetrím, diagnostikujem u neho príčinu ťažkostí, nasadím liečbu. Pacient užíva liečbu, jeho stav sa zlepší, príde na kontrolu. Ďakuje, že konečne sa mu začalo lepšie dýchať , že sa v noci vyspí, že má lepšiu kvalitu života. Ďakuje mne a možno ani nevie, že ja hneď v tej chvíli tú jeho vďaku posuniem tým, na ktorých pleciach stojím. Ak by sa ten pacient lepšie na mňa pozrel, uvidel by ich. Je ich celá kopa, stovky, tisíce tých, ktorí mi veľkoryso dovolili postaviť sa im na plecia – vytvárame vlastne takú pyramídu.
Ja som dnes na vrchole pyramídy, no už si chystám svoje plecia pre iného, kto si na nich o chvíľu stúpne ( dúfam, že ho udržím. Veru, skoro všetko čo pacientovi poviem, všetky tie poznatky, skúsenosti mi šepkajú tí podo mnou. Kto sú tí dotyční dole? Moji učitelia, ich učitelia, celé generácie lekárov, liečiteľov, vedcov a múdrych ľudí z minulosti . Nebyť ich práce, bádania, ale aj omylov – neboli by veru nové poznatky. Niektorí ale ešte stále žijú, a už ani možno sám si neuvedomujem, že na otázku od pacienta vlastne neodpovedám ja, ale mojimi ústami sa ozýva skúsenosť môjho učiteľa prof. Lee z Londýna, či prim. Michaličkovej z Bratislavy.
Lekár by mal byť skromný, mal by si uvedomovať, že za jeho vedomosťami je skrytá práca mnohých ľudí. Lekár by mal byť pripravený celý život tieto vedomosti študovať a uplatňovať ich v svojej práci. Nie preto, aby mu bolo ďakované a cítil sa pri tom ďakovaní dôležito, ale preto, že tí, ktorí mu láskavo dovolili sa na ich plecia postaviť, by radi jeho prostredníctvom pomohli tomu chorému človeku, ktorý sa práve v tejto chvíli na dotyčného lekára obrátil so žiadosťou o pomoc.